Rok 2017. Celé leto sa dohadujeme, kam by sme šli prevetrať Mazdy. Okrem štátov, ktoré musela moja MX-5 NB FL Memories III prejsť pri dovoze na Slovensko z ďalekého Frankfurtu, sme spolu nikde neboli. Krátke výlety na Pezinskú Babu a tých pár ciest hore-dole na zrazy, zväčša na Novú Baňu, neuspokojovali moju túžbu zažiť s týmto skvelým autom príjemné dobrodružstvo. Admin ma už musel nenávidieť za moju pracovnú vyťaženosť, keďže už druhý rok ma bombardoval s požiadavkou: „Flanker, poďme niekam poriadne prevetrať tie japonské zadohraby.“ Neviem, ako veľmi jeho MX-5 NC bola, alebo nebola prevetraná výletmi , ale vlastniť MX-5 a neísť si toto skvelé auto trochu užiť, je ako mať doma vo vankúši zašité peniaze a nikdy si neurobiť radosť a nekúpiť si za ne niečo…

Bolo už defacto po lete. Nádej, že sa niekam vydáme, pomaly zasa umierala. Opäť sa ozval admin. V práci to vyzeralo na pokojnejšie dva týždne a adminova ponuka ísť do Rumunska a vyskúšať si obe dve preslávené cesty -Transfagarasan aj Transalpinu, boli dosť motivujúce na to, aby sme sa dohodli, aj keď už bol koniec septembra. Poďme!

Odchod sme si naplánovali na 7. októbra. Týždeň pred odchodom sme si dohodli pár podrobností, ako plán cesty a veci, ktoré treba zobrať. Overili sme si dostupnosť oboch ciest v tento neskorý dátum. Podľa informácií na internete zatvárali oba úseky až koncom októbra. Síce už bolo cítiť, že leto dalo zbohom starému kontinentu, ale stále sme verili, že pani zima ešte neklope na dvere. Trasu sme navrhli nasledovne:

Prvý deň odchod zo Slovenska, prejazd Maďarskom do mesta Curtea v Rumunsku. Tam prenocovať a ráno vyraziť smerom na južný koniec Transalpiny a odtiaľ ju prejsť smerom na sever do mestečka Síbiu, kde sme mali ďalšie ubytovanie. Prespať, ráno vyraziť do rodného domu Vlada Tepesa, naobedovať sa a smer juh po ceste navštíviť hrad Bran. Hrad Bran je prezentovaný ako hrad, kde žil gróf Dracula, alebo pre znalejšich, Vlad Tepes, ktorý sa preslávil svojou krutosťou voči svojmu ľudu, ale hlavne voči Turkom. V skutočnosti na tomto hrade nikdy nežil. Je to skôr taký malý Disneyland pre turistov, skutočný hrad, kde pôsobil a mal svoju posádku, je pevnosť Cetatea Poenari, par hodín smerom na juhozápad od Branu. Tam sme sa chceli zastaviť tiež, kedže je na južnom konci Transfagarasanu a pokračovať na sever, prejsť Transfagarasan a vyraziť domov. Bohužiaľ z tejto pevnosti sú len ruiny a jej návštevu sme mali aj tak v pláne až na tretí deň po prespatí pod hradom Bran. Admin vybavil diaľničné známky pre maďarskú aj rumunskú diaľnicu. Ja som cez RBNB vybavil potrebné ubytovania, zbalili sme pár fliaš dobrého vína z Dreveničky na Rázcestí, šarkana, veci na prezlečenie, rýchle občerstvenie, natankovali sme doplna a vyrazili sme podľa plánu v sobotu 7.10. okolo obeda z Bratislavy.

Celú cestu sme mali zapnuté dáta a sledovali sme online situáciu na cestách, čo sa istotne opláca, keďže hlavne maďarské diaľnice boli plné policajných hliadok merajúcich rýchlosť. Prechod cez Maďarsko bol bez problémov. Na hraniciach s Rumunskom sme sa zdržali asi 30 minút. V neskorých hodinách sme po pokojnej jazde a prvom tankovaní na rumunskej diaľnici dorazili do obce Curtea. Tu nastal jeden menší problém. Nevedeli sme nájsť dom, v ktorom sme mali nahlásené a už zaplatené ubytovanie. Zavolal som slečne Diane, ktorá nás mala odnavigovať do jej domu, kde nás už mali čakať jej rodičia. Po krátkom hovore nám povedala, že máme hľadať zelený dom na hlavnej ceste. Skvelé, tma, že by sa dala nožom krájať a hľadaj zelený dom. Našťastie sa pred domom už motala pani domáca a nasmerovala nás dnu do dvora. Uistila nás, že ten pes, čo vyzerá, že žerie malé deti na raňajky, je mierumilovný ako ovečka a že keď si nás ovonia, nám dozaista nič nespraví. Aj sme jej to verili, ale skôr som mal obavy, či sa večer nerozhodne okusovať autá, keďže si ich niekoľkokrát ovoňal a niečo mu tam evidentne nesedelo. Starý pán s dobrou nemčinou, maďarčinou a trochu ruštinou nám oznámil, že anglicky nás nevie poslať ani do čerta, nie to sa s nami ešte baviť. Tak sme si sadli na dvor, otvorili víno a vytiahli medzinárodne najpoužívanejšiu reč: ruky-nohy a pod rúškom tmy sme sa rozprávali o bežných veciach, ako aj o našich plánoch prejsť obe pohoria.

Vtedy prišla prvá zlá správa: Transalpina je odvčera uzavretá skrz snehovú nádielku. Nastalo horlivé overovanie tejto informácie, ale únava, ako aj komunikačné problémy nás poslali do postele s tým, že ráno si to overíme v navigácii. Pripravili nám krásnu manželskú posteľ, vyrezávanú z dreva v miestnosti, ktorá celá pôsobila ako z 18. storočia.

Skoro ráno asi o 7:00 sme vstali. Pán domáci nám ponúkol kávu, zapli sme si navigáciu a už sa potvrdilo, že naozaj je naša prvá cesta uzatvorená. Cez to všetko sme sa vybrali za svojím cieľom, ale rozhodli sme sa to vziať severnou stranou. Severnou preto, lebo ak by bola naozaj uzavretá a museli by sme sa otočiť, aby sme nemuseli prejsť obrovský kus cesty a mohli sa vrátiť na diaľnicu a pokračovať do mestečka Sibiu.

Cestovali sme už niečo cez dve hodiny a z diaľnice sa postupne cesta menila na klasickú vidiecku cestu lemovanú stromami, neskôr kopcami, až sa človek ani nezbadá a odrazu sa okolo cesty vzpínali skaliská a cesta sa začala kľukatiť.

Kedže bolo obdobie mimo sezóny, aut bolo veľmi málo a šoférovanie plynulé. Pri prechode cez malé usadlosti, prípadne dedinky som sa mal sto chutí zastaviť a nasávať tú atmosféru, čistý horský vzduch, pristaviť sa pri prameni, odkiaľ tiekla čistá voda (pár aut sme takto videli, ako si ich posádky naberajú pramenistú vodu), proste byť na pár minút súčasťou toho ticha a krásy. Do tohto skvelého snívania sa vtieral pocit, že by bolo vhodné aj natankovať. Bohužiaľ, v tejto časti cesty sme naďabili už len na jedinú čerpačku, ktorá bola samozrejme zatvorená. O to viac sme stretávali túlajúce sa psy, prípadne dobytok, ktorý bez štipky pudu sebazáchovy križoval cestu. Celá táto zmes chutí, pohľadov, pocitov, atmosféry bola skvelá a ťažko opísateľná. Cesta sa míňala, začali sme badať prvé stopy snehu na stromoch a neskôr aj na vozovke.

Okolitá teplota poklesla a pomaly sme tušili, že sa blížime k Transalpine. Odrazu sa okolitá krajina otvárala do obrovskej doliny, resp. pri lepšom nahliadnutí sa pred nami črtala priehrada. Zastavili sme, nafotili pár záberov a kochali sa krajinou, hladina bola kľudná a neďaleko bolo vidieť už len zasnežené skaly.

Prešli sme priehradu a prišli na križovatku v tvare T. Hneď oproti nám bolo niečo ako reštaurácia, ale pred ňou sa potulovala štvorica chlapov a dve psiská tak špinavé a ošklivé, že sme si museli spraviť foto.

 

Dali sme sa do reči a zistili sme, že vlastne máme už riadny kus Transalpiny za sebou a čaká nás už iba najvrchnejšia časť, plná ľadu a snehu. Okrem toho nám chlapi potvrdili, že naozaj je cesta hore uzavretá, ale že asi po 400 metroch, keď odbočíme doľava, zbadáme zátarasu, ktorú treba obísť a smelo pokračovať hore smerom k bielym vrcholkom kopcov. Policajti tam nie sú. Kto by sa v tomto čase trepal na Transalpinu….všakže. A policajti už dupľom nie.

Chlapi si pofotili autá a zaželali štastnú cestu. Vydali sme sa teda tak, ako nám bolo povedané. Zátarasa….OK, pravou stranou a už bola za nami a rýchlo sa vzďaľovala v spätnom zrkadle. Postupne začínali miznúť stromy a bolo vidieť len skaliská zaviate snehom.

Cesta začínala byť poriadne zľadovatelá a hlavne vonku pofukoval riadne studený vietor….čo čakať 2000 metrov nad morom, bikiny a chladené Mojito tu asi nenájdeme. Vyškriabali sme sa na LETNÝCH pneumatikách takmer na vrchol, po pravej strane niečo ako salaš, pri ňom chlapík s jedným okom, niečo vyvára v kotlíku a zapácha na pár metrov, pýta si cigaretu. Dostane ju a bez slova sa otočí a zmizne. Cítiť iba zápach. Paráda, o pár minút vypúšťame šarkana a natáčame kľukatú cestu, ktorú sme práve prešli, na obrazovke sa zjaví pár šialencov na motorkách, ktorí smerujú ku nám hore. Pre nich posledná zátarasa o cca 200 metrov vyššie problém nebude. My sme sa rozhodli ju neprekračovať. Predsa len ľad, zadný náhon, letné gumy… Máme sa ešte radi a eufória z toho, kde sme a ako sme sa sem dostali, je taká silná, že sa pretavuje do nekontrolovateľného pobehovania po ceste so šarkanom nad hlavou a zimou prenikajúcou až do špiku kostí. Balíme to. Šarkan hladko pristáva, zábery sú skvelé, vietor silnie a sme radi, že to šarkan ustál.

Sadáme do auta a mierime naspäť dolu, vrchol nepokoríme a neprekročíme tieto skaliská smerom na juh. V mieste, kde bola zátarasa odbočujeme doľava – smer Sibiu. Mám pocit, že toto je koniec, ale ešte dobré dve hodiny jazdíme prudkými zákrutami, príroda naokolo opäť ožíva jesennými farbami a v spätnom zrkadle vidím adminove NC-čko, vysmiate od jednej hmlovky po druhú.

Pohľady dozadu sú ako zábery z bondovky, rútime sa rýchlo dole šikanou, moje auto víri lístie, to sa dostáva na mriežku adminovej Miaty a po chvíli vyzerá jeho auto, ako keby zožralo praženicu… plná papuľa niečoho žltého, ale úsmev drží.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

V rukách, ako aj na trupe cítim už následky dlhého šoférovania a hlavne športovej jazdy. Pri prechádzaní dedinkami, ktoré pripomínajú naše kopaničiarske usadlosti, badáme množstvo luxusných áut, ktoré šoférujú Rómovia. Sem tam svadba, sem tam zdochlina pri ceste, sem tam kozy, kravy, ovce… ale ľudia sú milí, mávajú a pôsobia šťastne.

V poobedných hodinách prichádzame do mestečka Sibiu. Mali by sme kontaktovať Andreja, majiteľa nášho ďalšieho miesta, kde prespíme. Po telefonáte zisťujeme, že Andrej je v zahraničí a na emaili máme inštrukcie. Po zdĺhavom analyzovaní prístupových kódov a inštrukcií, ako sa dostať vôbec do objektu, kde máme prespať, sa konečne zložíme v priestrannom byte. Hneď vedľa susedí fara alebo kostol. Ubytovanie skvelé, k dispozícii je obrovská televízia s prístupom na NETFLIX.

Sledujeme seriál Narcos, popíjame víno. Neskôr spravíme nákup, prejdeme kúsok mesta a zložíme sa do postele.

Ráno opäť procedúra s kódmi na výstupnej bráne, odloženie kľúčov a smerujeme na východ. Vynechávame pôvodne plánované miesto, respektíve dom, kde sa narodil Vlad Tepes a mierime rovno k hradu Bran, ku ktorému ale chceme prísť z juhu, čo znamená, že dnes prejdeme cez Transfagarasan. Cesty sú plné, snažíme sa ísť svižne a občas máme ťažšiu nohu, ako sa patrí. Do normálu nás dostávajú blikajúce policajné majáky a auto, ktoré sa za nami otočí cez dva pruhy a dobieha nás. Trošku nám zredne, mne teda isto. Policajti nás obiehajú, čierne audi pribrzďuje, s dávkou drzosti obiehame aj to a čakáme, čo spraví policajná hliadka. Na naše šťastie zastavuje auto pred nami a kasíruje jeho vodiča.

Navigácia nás odvádza na vedľajšiu cestu, ktorá je prísne krutá. Tlmiče a nápravy by dostali svoje, preto spomaľujeme. Obiehame zatúlaný dobytok, kone, kozy, kravy a pred nami sa objavujú vrcholky zasnežených hôr. Transfagarasan!

Postupne ako pri Transalpine sa mení charakter územia, objavujú sa prvé náznaky snehu, podnebie sa rýchlo mení a zapíname kúrenie. Pred tabuľou oznamujúcou, že práve tu začína svetoznáma cesta plná zákrut a skvelých výhľadov, zastavujeme. Krátka prestávka, nastavujeme kameru dohadujeme sa na ďalšom postupe. Keď už usadáme do áut, predbieha nás cestárske auto s tromi chlapmi. Vyštartujeme a dobiehame partiu motorkárov. Poliaci po chvíľke uhýbajú a nechávajú nás prejsť. Predsa len 4 kolesá poskytujú väčšiu stabilitu na ceste a ich prítomnosť nás len brzdila.

Rútime sa kľukatou cestou hore, čo to dá. Adminovi v jednej zákrute na mokrej ceste ustrelí zadok, ale Miata nesklame a bravúrne sa vráti naspäť do jazdného pruhu. Opäť scéna s lístím a po pár minútach sa v spätnom zrkadle na mňa šklabí čierna beštia, sem-tam sa nebezpečne priblíži a núti ma pridať plyn. V jednej zo zákrut zbadáme niečo ako hotel, usadlosť a pár stánkov s domácimi špecialitami, kožušinami, prezentami. Nezastavujeme a prudkú zákrutu nechávame zmiznúť v „späťáku“.

A tristo hrmených. V strede cesty stojí chlap a máva, nech zastavíme. Vedľa parkuje to cestárske auto, čo nás dole obiehalo, keď sme pauzovali. Rukami nohami sa rozprávame a jeho „šnéeeeh, šnéeeeh“ nám berie nádej, že sa dostaneme hore.

Musíme sa otočiť a vraciame sa k stánkom. Po chvíli preletia Poliaci na motorkách a tiež sa vrátia. Cestár nás informoval, že je hore viac ako meter snehu a proste nemôžme prejsť. Krovkári tiež sklamane frflú. Máme čakať dve hodiny a potom možno prejdeme. Objavuje sa chlap z cestárskeho auta a znovu sa uisťujeme, či o dve hodiny prejdeme. Vylezie z neho, že no…dve, možno tri a možno viac.

Zvažujeme, čo spraviť. Obzrieme kožušiny, serepetičky, niečo aj nakúpime a vraciame sa späť na hlavnú cestu. 

Po návrate na ňu po asi hodine ideme po hlavných cestách zo severu k hradu Bran. Pod ním máme ďalšie ubytovanie. Plán je prespať a skúsiť to na ďalší deň, tentoraz ale z juhu na sever.

Po príchode k hradu Bran, zaparkujeme na platenom parkovisku a overujeme, či môžeme natáčať so šarkanom. Ževraj nie… Sklamanie však vystrieda dobrá nálada pri prehliadke samotného hradu. Zospodu vyzerá majestátne a celkom ako veľká pevnosť. Vo vnútri ale zisťujeme, že je to malý hrad s peknou expozíciou, ktorá sa venuje aj Vladovi Tepesovi. Miestnosti sú malé, nie moc presvetlené, ale hrad je fakt chutný.

V strede je nádvorie so studňou. Do mučiarne nejdeme, dosť nás mučí bežný život na Slovensku pod vládou Róberta. Pod hradom sa náchadza trhovisko, kupujeme zase veci, ktoré nepotrebujeme, ale chceme mať pamiatku na toto malebné miesto. Ochutnáme domácu kuchyňu, vôbec nie je zlá, a vyrážame nájsť ubytovanie.

Ubytovanie už hľadáme vo výdatnom daždi, trochu som už nervózny z únavy a hlavne z toho, že domy nie sú značené a teda nevieme nájsť ten náš. Po telefonickom rozhovore s dcérou majiteľov konečne prichádzame k tomu správnemu. Casa Maria. Obrovský dvor s pekne upravenou príjazdovou cestou a parkovaním rovno pod kamerami. Vyzerá to dobre. Privíta nás pani domáca, veľmi pohľadná dáma a prichádza jej manžel. Chlapík veselý, usmiaty, prináša domácu a my ho ponúkame vínom. Izba je menšia, ale nám postačuje. Večer ešte vyrazíme k hradu Bran niečo drobné nakúpiť na občerstvenie a hlavne na raňajky. Dosť sa ochladzuje a stále padá dážď so snehom. Po návrate na dom nás pán domáci Emil povodí po dome a prezradí nám zo svojho súkromia toľko zaujímavých vecí, že do postele sa dostaneme až neskoro v noci. Skoro ráno ešte slnko len oblizuje horizont a už balíme. Pani nám ponúka kávu, ale prišli sme zdolať Transfagarasan a nie kávičkovať. Máme menší problém. Autá sú zamrznuté, je trochu ťažké otvoriť dvere a strechy sú ako z plechu.

Tak naštartujeme, zohrejeme motory a vyrážame. Čaká nás asi trojhodinová cesta k priehrade Vidraru. Mala by to byť elektráreň, vedľa ktorej je hneď pri ceste reštaurácia, ale čo je dôležitejšie, hore na kopci je skutočná pevnosť Cetatea Poenari, kde sa zdržoval so svojou posádkou Dracula …bu bu bu .

Cestou sa dvíha slnko, niekoľkokrát musíme zastaviť a odfotiť tú nádheru. Jednak v hmle zahalené údolia, farbisté kopce a hlavne v diaľke niekde Transfaragasan. Dotankujeme a už celkom usedení prichádzame k reštaurácii Pensiunea La Cetate. Hydrocentrála Vidraru je naozaj hneď vedľa a hen…hore na kopci zrúcanina pevnosti Poenari. Vyťahujeme šarkana a popri tabulách s oznámením „Neodhadzujte zbytky jedla, lebo vám hlavu odkusne medveď“ kráčame hore 1480 schodov. Admin fučí, hromží, ja tiež zvažujem, či to bol dobrý nápad po toľkej štreke sa trepať hore. Ale po príchode k pevnosti, obaja blažene hľadíme dole… tam niekde sú autá a na druhej strane je výhľad pre pánov. Transfagarasan! Konečne!

Po zaplatení povolenia na natáčanie vyťahujeme šarkana. Trochu nám zas fúka, ale musíme ísť hore, tie zábery proste chceme mať. Šarkan sa nakoniec nechá ukecať a niekoľko minút sa blažene usmievame a točíme všetko možné.

Hladké pristátie, ešte sa pokocháme výhľadom aj na napichnuté figuríny a hajde dole cez lesík, kde medvede kúšu za jedlo. Po ceste dole ešte krátka zastávka pri veveričke, ktorá vie presne, ako sa postaviť, aby sa nedala odfotiť, proti slnku a do tmavého miesta na strome. Mrška chlpatá. Dole sa zastavíme a objednáme si jesť. Neviem ako Adminove neskoré raňajky, ale moja baranina je neskutočne slaná a mäso sa nedá ani požuť. Zato socha v životnej veľkosti Vlada Tepesa stojí za pár záberov.

Nasadať.

Tranfaragarasan v mieste, kde sme začali, je čarovná cesta. Prudké zákruty, podjazdy pod skalami, rokliny, do toho jesenné slnko, krvavo červené lístie… tá atmosféra, to treba vyskúšať. V jednej zo zákrut zbadám v protismere na ceste stopárku. Musím zastaviť. Síce pozerá dosť nezaujato, ale predsa sme upútali jej pozornosť.

Na otázku, či je besná, nereaguje. Ďalej sedí ako keby sa nechumelilo, oproti idúce auto pribrzďuje a tiež neveriacky pozerajú na absolútne nebojácnu líšku, ktorá si cestu pomýlila s miestom, kde si treba ten prašivý hrdzavý kožuch ohriať na slnku. Nič…aj tak nie som na zrzky blchavé…besné

Cesta sa dlhšie už nemení, občas na moje prekvapenie minieme hotel, v tejto výške, ale asi to sem ľudí ťahá. Autá nestretávame takmer žiadne, ale stále nič, žiaden sneh a to už ideme určite nejakú hodinu. Občas je cesta aj v dlhších úsekoch rovná a je čas sa kochať prírodou. Ako lusknutím prsta sa odrazu zmení okolitá príroda, listnaté stromy nikde, treba zapnúť kúrenie. Šnéééééh, letné gumy, Miata, zadný náhon, Transfagarasan, únava, ale obrovská chuť sprevádzaná eufóriou z toho, že sme zatiaľ nenarazili na zátarasu a teda vyzerá to tak, že Transfagarasan bude prejazdný až na vrchol. A keď budeme hore, tak nás už dole po opačnej strane musia pustiť.
Na kraji ciest je nahrnutý sneh vyše striech našich áut.

Sem-tam sa zo skál leje voda a pri pohľade dole je vidieť špagetové cesty, ktoré sme prešli. Užívame si to, ale musíme zastavovať, bez fotenia to nejde, aj keď sa dosť krotíme. Predbiehame pár áut, ktoré na tej úzkej ceste, len čiastočne odhrnutej, tiež podľahli čaru okolitej zasneženej prírody a fotia. Cesta je strmejšia, čím ďalej, tým viac a hlavne vonku je kosa, vyhrievam si sedačku pod zadkom, občas sa pristihnem ako sa usmievam, za mnou stále čierne NC s Adminom, ktorý si to tiež patrične užíva podľa gestikulácie a neustáleho vyťahovania mobilu, s ktorým fotí tú nádheru. Auto ide spoľahlivo, v zákrutách sedí výborne, ale je aj pravda, že nerobíme šialenosti. Na letných gumách by to mohlo mať fatálne následky. Uvažujem, čo spravíme, ak bude hore zátarasa. Waze hovorí totiž, že je Transfagarasan uzavretý, ale to už sme prešli pár miest, kde podľa tej to aplikácie mali byť zábrany a zatiaľ išlo všetko hladko bez zastavovania. Ak bude hore pred vrcholom zábrana, tú už musíme obísť za každú cenu. Po pár minútach sa musím na svojej naivite zasmiať. Vrchol Transfaragasanu je totiž pred nami. A ten vrchol je obrovský tunel s ťažkými vrátami, ktoré keby niekto zavrel, tak to rovno môžeme zabaliť. Dnes nám však šťastie praje, dnes v tom metrovom snehu na letných gumách Transfagarasan pokoríme.

Úplne hore je niekoľko áut lemujúcich cestu a nie je prakticky kde zastaviť, a teda ani objekt, ktorý je po našej pravej strane si nepozrieme, asi to je len meteorologická stanica, čert to ber, ideme ďalej. Cesta sa začína zvažovať smerom dolu, už pôjdeme len z kopca. Postupne hľadáme miesto, kde by sa dalo odstaviť auto na kraj a začať konečne točiť so šarkanom. Ale aký kraj? Všade sú haldy snehu a tabule nezastavovať.

Počas letnej sezóny je toto miesto údajne takmer neprejazdné, skrz množstvo aut stojacich na kraji ciest. Máme šťastie, že sme tu v tak malom počte, aj keď tá zima lezie až do kostí. Našli sme konečne miesto za jednou zo zákrut. Šarkan sa rúti nahor, počasie je prijateľné, ale stojíme v jemnej hmle a dole je vidieť kľukatú cestu, ktorá nás ešte čaká a končí tam dole v tom slnkom prežiarenom údolí. Obrovský rozdiel. Tu hore hmlisto, oblačno a zima a tam dole je vidieť slnko a prekrásnu farebnú krajinu.

 

Transylvánia nám jednoznačne učarovala. Šarkan sa na pár minút stratí, lebo voči okolitým kopcom v bielom šate je tento biely zázrak takmer neviditeľný. Adminovi odmŕzajú ruky, a keď chcem, aby ešte niekedy zobral do rúk račňu, tak mu radšej pomáham zbaliť šarkana a vyrážame dolu. Cesta dole je už pokojná, ideme hlavne opatrne. Je to ako púšťanie si filmu odzadu, zo snehových vrcholkov sa krajina mení na jesennú a v zákrutách opäť nadobúdame istotu, dovolíme si trochu viac ako hore.

Odrazu sa zjavuje už známe miesto so stánkami z predošlého dňa. Zastavujeme a ochutnávame ešte miestne špeciality ako syr roztopený v kukurično-múčnom obale. Miestne špeciality z diviny sú naozaj chutné, preto nakupujeme aj na doma. Ešte netuším, že polovicu z toho pojem po ceste domov v aute.

Štartujeme autá a opúšťame už známou severnou cestou, neskôr na západ na diaľnicu, Transylvániu. Čaká nás cca 12 hodín jazdy domov. Prechádzajúc mestečká a dediny nahrávam videá s dojmami a púšťam sa do klobások z baraniny. Tie videá asi nikdy nezverejníme, ale je fajn si niekde odložiť spomienky a dojmy. Skvelá športová jazda, prekrásna krajina, milí ľudia, drsné zimné počasie vo výške 2000 metrov nad morom, kopec zábavy, skvelý parťák Adminko, stále smädné Miaty, zatúlaný dobytok, svorky psov križujúcich cesty. To všetko si treba niekde uložiť, a ja mám hlavu strašne malú, ruky ľavé.

Na záver sa asi oplatí spomenúť ešte jemný stres na hraniciach s Maďarskom, kde nám akosi zlyhal rozpočet na palivo a Admin sa rútil na prvú pumpu, čo sme objavili, no a samozrejme o cca druhej ráno príchod na Slovensko sprevádzali naši „pomáhači a chrániči“, toľko sme ich nestretli za celé 4 dni ako medzi Komárnom a Bratislavou po ceste domov.

Cíťte sa teda bezpečne v našej milovanej krajine, ale určite choďte ochutnať Transylvániu a jej dve nezabudnuteľné miesta, Transalpinu a Transfagarasan.

 

Štastnú cestu želá Team Japonec.sk.

 

Novinky , Zrazy

Mazda portál na Facebooku

Štatistika

  • © 2009-2016
  • Celkom návštev: 692,020